Marianna je jeniná zástupkyňa nežnejšieho pohlavia v minulosezónnnej reprezentácií. Reprezentuje SR, ale už viac ako desaťročie žije vo Francúzsku. Najväčšie úspechy v minulej sezóne boli 7. miesto na Pierra Mente a 8. miesto na Svetovom pohári vo francúzskom St. Puy Vincent. Prinášame krátky Marianin report z letných pretekov :

Koncom Júla som si naplánovala vytrvalostný víkend s kopou pozitívnych metrov. Začala som v sobotu s pretekami v behu do kopca Red Bull 3K v Talianskej Suse. V nedeľu v rámci aktívneho oddychu, som sa zúčastnila cyklistických pretekov Risoul-Queyras s 135 km a 3500 m prevýšením. Ako to prebehlo a aké boli dojmy ?

Princíp Red Bull 3K je jednoduchý, trať na Rocciamelone (3538 m n.m.) ponuka prevýšenie 3000 výškových metrov na vzdialenosti 10 km. Jedna sa o jedinečne preteky, kedže podobne profily bez  snehu sa len tak hocikde nenájdu. Do pretekov som nastúpila uvolnené, trať som poznala z predchádzajúcich 3 ročníkov a hlavným cieľom bolo vyjsť čo najrýchlejšie. Štartuje sa v Suse v 500 m nadmorskej výške a o 7h ráno sú tu v Júly už nad 20 stupňové teploty. Prvé dva kilometre v meste sú '' akože '' neutralizovanie (aj keď chrono začne rátať po prebehnutí prvého pretekára) a tento rok som ich úplne vypustila z dôvodu šetriť sily, keď to začne skutočne stúpať. Toto leto sa pripravujem viacej na bicykli ako v behaní, a rozhodla som sa šetriť strategické svalové skupiny. Prvý vertikálny kilometer stúpa relatívne mierne (1 km na 4 km), no na druhej strane v južnej orientácii je skutočne teplo, preto mam so sebou 1 L tekutín. Opatrne štartovanie v meste prinieslo pozitívne výsledky, pretože sa mi podarilo predbehnúť niekoľko pretekárok dobrého kalibru a ocitla som sa v okolí 8 miesta. Zlou spravou bolo, že po hodine pretekania sa dostavili prvé kŕče v lýtkách... čo znamenalo opatrnosť na kvalitu dostupov. Na druhej strane pľúca a cievny system fungoval na 120 % a prvá vy stupová tretina sa mi nikdy nezdala táka rýchla. V ďalšom úseku sa trať zmierni, bežíme 300 m na vzdialenosti 2 km, snažím si držať tempo bez náhlych zmien pre oddialenie kŕčov. Po tomto úseku v lese začne neúprosne stúpanie, z mojich skúsenosti s najstrmejšími pasážami aké som mala v pretekárskych podmienkach. V číslach je to 1 vertikálny km cez vzdialenostne 2 km, takže 50 % sklon po horskej lúke. Tráva miestami skrýva stupy a na lýtka je to pekná zaťaž. Chvíľu robím jo-jo s pretekárkou na 7 mieste, no podari sa mi odtrhnúť smerom vpred. V závere tejto pasáže dostávam už fakt poriadne kŕče, také že idete spadnúť z nôh. Musela som sa teda zastaviť, aby sa svaly mohli uvolniť. Neviem akým zázrakom sa tie kŕče nevrátili späť. Prichádzam ku kontrolnému bodu, Refugio Ca d'Asti v 2840 mnm. Od tohto miesta, je trať hlavne skalnatá, miestami so suťou. Dobre nášlapy sú nevyhnutne, inak je to dva kroky hore a jeden späť. Zase sa potvrdzuje že pľúca a cievny system sú vo forme, pretože pasáž ponad nadmorskú výšku 3000 m ani necítim. Je chladnejšie a cítim sa relatívne svieža (v porovnaní s inými ročníkmi), kŕče ustúpili a už sa nevrátili. V tomto poslednom úseku na 700 výškových metroch a 1,5 km vzdialenosti, skórujem druhy najlepší žensky čas. Podari sa mi predbehnúť ešte jednu pretekárku a dostávam sa na pred-štartom- na nemysliteľnú 5 priečku v čase 2h40min. Vrchol Rocciamelone 3538 m, socha bronzovej Madonny, vyhlaď na 360°, kde ma čaká môj priateľ. Doplním tekutiny a potom nás čaká 1500 m zostup. V druhej polovici zostupu stretávam Česku pretekárku Zuzanu Krchovu, ktorá pre zranenie nemohla nastúpiť a zveziem sa s ňou autom až do Susy. Ouf, je hlavný čas na pizzu, cestoviny a zmrzlinu !!! A trocha oddychu pred zajtrajškom …

 

Nedeľa sa niesla v znamení bicykla na cyklošportových pretekoch Risoul Queyras. Preteky ponúkajú 3 trasy (50 km, 102 km, 135 km) so spoločným štartom (cez 500 pretekárov). S priateľom sme si takticky vybrali ''dlhú'' trasu 135 km a 3500 m prevýšením, ktorá vedie cez najvyššie položenú Európsku dedinu Saint Véran (2040 m), Col d'Izoard (2360 m) a finálny vystúp na Risoul (1850 m). Viac-menej som vedela, že je pre mňa možne preteky dokončiť aj posobotňajšej zdravotnej prechádzke na Rocciamelone, otázne však bolo v akom rytme. Počasie bolo perfektne, viditeľnosť na stovku kilometrov. Dievčatá štartujú 5 min pred chalanmi. Začíname kľudným tempom, a aj si vravím, že ako je prijemne bicyklovať v ženskej spoločnosti. No po 3 kilometroch, baby zrýchľujú a pod prvým vážnejším výstupom je peletón rozkúskovaný na skupinky. Väčšina báb zvolila stredne dlhú trasu, pravdepodobne aby išli naplno mýtické sedlo Col d'Izoard, takže som sa veľmi neplašila. Povedzme že v rámci možnosti, lebo stehna boli aj tak tvrdé. Predbiehajú ma muži, prvý pelotón sa mi po nebezpečnom zostupe nepodarilo zavesiť. Začlenila som sa do druhého, kde bol aj môj priateľ, ktorý mi robil spolujazdca s dobrou prácou na rovinách. Do Saint Véranu, som si vyšliapala s tvrdými nohami. Lýtka však po včerajšom behu na bicykli neboleli, ozývali sa skôr stehenné svaly, a to obojstranne. Vystúp do Izoardu, 14 km v 7 % stupňami a svojim 1 km prevýšením bol už o inom café. Hlavne v spodnej časti bolo pekelne teplo a s bicyklom som súperila. Našťastie vyššie bolo chladnejšie a so stúpajúcou výškou mi rástli krídla a finálne sa mi celkom dobre šliapalo. V sedle sme mali občerstvenie a neutralizovaný zostup, takže som jedla, čo sa dalo. V doline fúkal protismerný vietor, a tak som poslala priateľa dopredu, nech šliapem v závese. Vytvorili sme dokonca aj skupinku pretekárov, no nikomu inému sa dopredu isť nechcelo. Pred posledným výstupom som bola poriadne vysušenia, pretože v Izoarde už nemali vodu a nepodarilo sa nám nájsť vodný zdroj pri ceste. V takejto situácii ide výkonnosť rýchlo dole. Našťastie priateľ našiel vodu, podal mi fľašu a na krátky čas som znova ožila. Až do momentu, keď som vybočila z trasy v spoločnosti iných pretekárov a ocitli sme v 3 kilometrov dlhšej variante. Toto bol už dobrý uder pod pas, od ktorého som sa nespamätala až do cieľa. Psychicky som bola pripravená na 135 km a tie 3 km navyše boli príšerne ťažké. Zjavne nie je všetko v nohách, ale aj v hlave. Skončila som na 2 mieste s časom 6h18min.

Vysledky Red Bull K3 :

Zeny

1 Kreuzer Victoria               SUI                 2:23:03

2 Mollaret Axelle                  FRA               2:32:42

3 Magliano Camilla              ITA                2:37:46

4 Giovando Chiara              ITA                2:39:37

5 Jagercikova Marianna      SVK               2:40:10

Muzi

1 Anthamatten Martin         SUI                 2:05:13

2 Kovacic Luka                    SLO                2:11:01

3 Gachet Xavier                   FRA               2:11:09

4 Teixxido Ferran                AND               2:11:45

5 Steindl Andreas                 SUIS               2:11:55

 

ME z pohľadu reprezentantov

Report z európskeho šampionátu 2018 – Etna

J. Šiarnik reprezentoval v mužskej kategórii:

Sprint – 37. miesto.

Individual – 33.miesto.

Vertical – 16. miesto.

„Už počas prípravy na aktuálnu sezónu som ju mal v hlave rozdelenú na dve časti. Prvá končila práve uplynulými ME. Nasledujúca bude zložená najmä z dlhších pretekov ako Pierra Menta, Bokami, Maratón Chopok a podobne.“

 

Ako teda hodnotíš prvú časť zimnej sezóny?

Určite to bola moja doposiaľ najúspešnejšia. Po domácich víťazstvách a 2. mieste na Európskom pohári som sa cítil pred ME pripravený schopný zabojovať o moje maximum. Podarilo sa mi to až v poslednom sicílskom štarte vo vertikálnych pretekoch, kde som dokázal držať krok so svetovou špičkou ako nikdy predtým. 16. miesto prekonalo moje očakávania. Potešilo ma to o to viac, že v kvalifikácií šprintu som urobil chyby, ktoré ma odsunuli z prvej tridsiatky. Taktiež v pretekoch jednotlivcov som za elitnou tridsiatkou tesne zaostal. Každopádne však konštatujem posun bližšie k svetovej špičke a to aj v pretekoch typu "Individual". Moje straty na víťaza sú každým rokom približne o polovicu menšie. Uvidíme, či dokážem v tomto trende pokračovať.

 

Vieš popísať dojmy, ktoré v tebe šampionát zanechal?

„Aj keď je vrchol Etny pokrytý bielou pokrývkou takmer celý rok, Sicília je pre skialpinistov exotickou destináciou. Samostatne týčiaci sa kopec 3330 metrov hneď od hladiny mora priťahuje všetky možné výkyvy počasia. Kvôli ním sa nám nepodarilo vyjsť na vrchol a spôsobili aj zrušenie vyraďovacích bojov v šprintoch či presun vertikálu z piatka na nedeľu. Navyše  sme museli cestovať autobusmi takmer dve hodiny za snehom na severnú stranu kopca, čo nebolo v sobotu a nedeľu príjemné. Počasie výrazne skomplikovalo organizáciu. Odľahlosť Etny od tradičných alpských centier skialpinizmu sa tiež podpísala na úrovni organizácie. Šampionát na Etne mal aj iný rozmer ako len preteky. Vždy som vďačný, keď môžem popri cestovaní na preteky vidieť niečo nové a zaujímavé. Najväčším kontrastom Etny pre mňa bolo, keď som si po každodennom návrate zo snehu odtrhol v záhrade apartmánu pomaranč. 

 

M. Danko reprezentoval v mužskej kategórii:

Šprint – 43. miesto.

Individual – 40.miesto.

Vertical – 29. miesto.

„Účasť som dlho zvažoval. Nevedel som, či je moja forma dostačujúca pretekom tohto formátu. Nakoniec som sa rozhodol štartovať a myslím si, že som spravil dobre. S umiesteniami som spokojný. Pocitovo sa mi šiel najlepšie individuál. Obsadil som 40. miesto s najmenšou stratou za všetky preteky čo som vo svete absolvoval.

Z pohľadu organizácie to boli najslabšie preteky, na ktorých som štartoval. Precestovali sme niekoľko hodín v autobuse, na jednotlivé štarty. Na druhej strane Sicília je zaujímavá pamiatkami aj prírodou, bolo to pre mňa niečo nové keďže som v tejto časti ešte nebol. Škoda počasia v posledný deň. Nepodarilo sa nám vystúpiť na vrchol Etny, možno nabudúce.“

 

K. Jánošík reprezentoval v junioroch:

Šprint – 20. miesto.

Individual – 18.miesto.

Vertical – 11. miesto.

„Boli to pre mňa už druhé majstrovstvá Európy takže som vedel, čo ma asi čaká. Nakoľko ma deň pred odletom chytila nádcha a kašeľ vôbec som nevedel ako si budem počínať, chvalabohu ma to prešlo rýchlo a na hlavný individuál som sa cítil už lepšie.

 

Si s výsledkami spokojný? Čakal si niečo viac?

Ťažko povedať, či som s výsledkami spokojný, do každého preteku som dal všetko, no výsledky sú také aké sú, stále sa to pohybuje väčšinou v druhej polovici štartového poľa. Avšak, 11. miesto vo vertikály potešilo, no tri sekundy do elitnej desiatky budú mrzieť dlho. Počasie sa tam s nami nemaznalo. Boli veľké výkyvy, snehové podmienky neboli moc dobré, ale mal som ich rovnaké ako každý iný pretekár. Na to sa nemôžem vyhovárať.

 

Chcel by si čosi dodať na záver?

Rád by som sa touto cestou poďakoval asociácii za možnosť zúčastniť sa opäť takejto väčšej akcie, chalanom za super atmosféru a Matúšovi a Miške za starostlivosť a pomoc pri akomkoľvek probléme.

 

B. Obergries reprezentoval v junioroch:

Šprint – 21. miesto.

Individual – 20.miesto.

Vertical – 19. miesto.

Prebehla príprava na vrchol sezóny podľa predstáv?

„Počas prípravy na sezónu som sa takmer vždy cítil veľmi dobre. Obchádzali ma choroby a v novembri sa mi podarilo absolvovať aj objemové sústredenie na rakúskom ľadovci. Všetko naznačovalo kvalitnej sezóne, ale s príchodom prvých pretekov som cítil, že to nie je ono a svoju formu som nevedel ukázať. Celkom ma to mrzelo, no snažil som sa tým netrápiť. Pokračoval som v trénovaní a sústredil sa na ME v Sicílii. Vyrážal som pripravený najlepšie ako som vedel a hlavne som sa tešil. Bohužiaľ, nie všetky moje výsledky sú také aké by som chcel.“

 

Ako hodnotíš tvoje tri sicílske vystúpenia?

„Začal by som šprintmi. Pre mňa dopadli najhoršie. Obsadil som 21. miesto. Do semifinále som nepostúpil ani zďaleka. Musím povedať, že som na seba trochu nahnevaný, pretože som zo seba nevydal úplne všetko, dosť som sa motal. Najhoršie je, že som si to uvedomil až v cieli.

Ďalej mal nasledovať vertikál s prevýšením cca 530 metrov, ktorý potom skrátili na 350 vm a nakoniec zrušili a presunuli na nedeľu. So sobotou teda prišiel individuál, na ktorý sa vždy najviac teším. Do cieľa som prišiel na 20. mieste, čo sa môže zdať ako nie najlepší výsledok, ale ja som s ním bol spokojný. Viem, že som išiel svoje maximum a nemôžem nič ľutovať. Trať bola pekná a celkom ľahká. Vo výšľapoch boli najťažšie dlhé ľadové úseky. Nohy mi lietali na všetky svetové strany. Zjazdy boli malina a išlo len o to, kto sa viacej pustí rovno a koho nevyhodí.

Spokojný s výsledkom som sa snažil čo najlepšie zregenerovať a pripraviť sa na preložený vertikál. Organizátori po novom pripravili preteky na južnej strane sopky. Ako už býva zvykom, najväčšie náklady dostávam práve vo vertikálnych pretekoch. Avšak, paradoxne som na tohtoročných ME obsadil práve na ňom, celkovo najlepšiu pozíciu - 19. miesto. Opäť maximálne vynaložené úsilie, nebolo čo ľutovať a teda spokojnosť. Pretekali sme na trase dlhej 2,5 km s prevýšením cca 550 vm v slušnej hmle s viditeľnosťou do 40 m.“

 

Čo by si chcel dodať na záver?

„Opäť som rád, že som absolvoval preteky vo svete a získal nové skúsenosti. Na všetky svoje výsledky sa pozerám trošku priateľskejšie, kvôli faktu, že som túto sezónu prvý raz v junioroch, konkurencia vo svete je dosť kvalitná a je čoraz ťažšie sa s ňou porovnávať. Musím ale pripomenúť aj stránku organizácie týchto majstrovstiev. Vo svete pretekám len druhý rok, nemám veľmi s čím porovnávať, ale myslím si, že cestovať každý deň dve hodiny na preteky a potom dve hodiny späť, nie je úplne to, čo by mali športovci pred pretekmi  absolvovať. Taktiež chýbala atmosféra majstrovstiev, stretávali sme sa každý deň s meškaniami a veľa vecí nebolo poriadne pripravených. Je smutné, že ME vyzerali práve takto aj keď sa odohrávali v krásnom prostredí.

Na záver by som sa chcel poďakovať môjmu trénerovi Filipovi Kristlovi za najlepšiu prípravu, SSA za možnosť byť na ME a porovnávať sa s najlepšími, sponzorom Dynafit a Jasná NT za všetku ich podporu, a taktiež všetkým, ktorí na mňa mysleli.“

LORO

Dejiskom majstrovstiev Europy bolo sicílske mestečko Nicolosi, na južnej strane Etny, kde sa pôvodne malo pretekať. Kvôli nevhodným snehovým podmienkam sa museli trate presunúť na severnú stranu Etny do strediska Piano Provenzana. 

Reprezentanti v zložení Jakub Šiarnik, Matúš Danko (seniori) a Boris Obergries, Kristián Jánošík (juniori) pretekali v troch disciplínach: šprintoch, verticali a individuali.

Ešte dva týždne pred začatím šampionátu bolo avízované možné zrušenie kvôli nevhodným snehovým podmienkam, napokon organizátori našli riešenie a za snehom sme museli denne cestovať takmer 2 hodiny. Zdvojnásobil sa tým taliansky chaos. Organizátori sa museli popasovať s výkyvmi počasia, kvôli vetru bol zrušený šprint seniorov po kvalifikácii, nasledujúci deň vertical v daždi a vetre po tom, čo sme sa dostavili na štart bol presunutý na iný deň. Napriek tomu organizácia nemala úroveň svetového podujatia, čo je na hanbu pretekárskemu skialpinizmu a špičkovým atlétom z 20 krajín

Ale poďme k pretekom a našim reprezentantom. 

Prvou disciplínou boli šprinty. Disciplína, kde každá malá chybička znamená sekundy navyše a ohrozenie postupu z kvalifikácie. Junioriom bez výrazných chýb čas nestačil na postup z kvalifikácie. Kristián Jánošík obsadil 20. a Boris Obergries 21.miesto. Kým juniorom prialo slnečné bezveterné počasie, po kvalifikácii seniorov už vietor nedovolil pokračovať k ďalším zaujímavým bojom. Rovnako ani Jakub Šiarnik a Matúš Danko z kvalifikácie nepostúpili, s chybami pri zapínaní lyží po výšľape na pešo, a vynesení v zjazde skončili Jakub Šiarnik na 37. a Matúš Danko na 43.mieste.

Po zrušenom verticali a 5 hodinám v autobuse nás ďalší deň čakal individuál už za slnečného počasia. Trať bola upravená kvôli predošlému dažďu/snehu. Pre juniorov boli pripravené 3 výšľapy a pred cieľom prezúvačka a 50 m výšľap do cieľa, celkovo s prevýšením 1170 m. Seniori si na rovnakej trate zopakovali 2 kolá. Trať nebola veľmi technická, ale sneh primrznutý sneh so strmými pasážami znamenal taktizovanie pri výbere pásov. Naši reprezentanti nestratili veľa na čelo preteku. Juniori Kristián: 18.miesto. Boris: 20.miesto. Minulý rok na Majstrovstvách sveta dokázal Boris vybojovať v kadetoch 5.miesto, v junioroch to ešte tento rok nešlo. Jakub sa pohyboval na trati okolo 30.miesta, napokon finišoval 32. a Matúš 40.

Na ďalší deň ako posledný bol na programe presunutý vertical. Keďže prisnežilo aj na južnej strane Etny, pretek sa mohol konať tam, čo nám skrátilo cestovanie na štart. Pekné stredisko s mnohými krátermi, okrem Etny, nám ale svoju krásu neukázalo. Za veľmi zlej viditeľnosti a mrholeniu mali všetky kategórie prevýšenie 550 m na 2,5 km. Vertical bol napokon našou najúspešnejšou disciplínou. Jakub obsadil veľmi cenné 16.miesto, aj Matúšovi sa podarilo finišovať do elitnej 30. na 29.mieste. Veľmi dobre si počínal aj Kristián, obsadil 11.miesto, Boris 19.miesto.

kompletné výsledky: http://ismf-ski.org/