Slovenský skialpinizmus zažíva tento rok nevídané úspechy. Marianna Jagerčíková vo svojej prvej kompletnej sezóne patrí medzi svetovú špičku. Na Slovensku ju však ľudia príliš nepoznajú. Aké boli jej začiatky, ako trénuje a čo plánuje do budúcna? To sa dozviete v rozhovore.
Marianna Jagerčíková má 33 rokov. V tomto veku väčšina športovcov hľadí na koniec kariéry. Rodáčka z Horehronia so súťažným skialpinizmom len začína. Prvé preteky seriálu Svetového pohára absolvovala vlani. Tento rok bola prvý raz na svetovom šampionáte a okrem Číny absolvovala všetky preteky SP.
Po piatich víkendoch svetového seriálu je na priebežnej ôsmej priečke celkového poradia. V poradí individuálu je šiesta, vo vertikáli desiata a v šprintoch jedenásta. Navyše má striebro z MS. Skvelá vizitka a vydarená sezóna. To je ešte pred nami finále SP v talianskom stredisku Madonna di Campiglio.
Mohli by ste popísať vaše športové začiatky?
- Asi keď som začala chodiť? Podľa rodinnej tradície to bolo 1. mája a mala som necelých osem mesiacov. V tom období som zažívala aj svoje lyžiarske začiatky. Vo fusaku v bedničke na krošni niekde na Chopku. Spala som a rodičia sa bezstarostne lyžovali. Keďže ma tam vytrepali, museli so mnou aj zlyžovať na chrbte. Tiež mám jasnú spomienku, že som bola vo vaku, keď ocino lyžoval v Derešskej mulde. Mala som už 2-3 roky. Od dvoch rokov som mala papučkové lyže a pamätám si samé pády a dvíhanie. Keďže rodičia veľmi radi lyžujú, ja som prakticky cele detstvo prelyžovala. Chodili sme na vleky na Pohorelskú Mašu, na Polomku, do Gašparova... Tiež sme chodievali do hory, do Petríkovej dolinky a pri Polomke, kde nebol vlek, sme museli s bratom šľapať do kopca. Buď bokom alebo stromčekom a lyžovať vo voľnom teréne. Boli z toho tiež dobre papulniaky!
Akou cestou ste sa dostala ku skialpinizmu?
- Ku skialpu som sa dostala cez rodičov a kamarátov. S ocinom a jaskyniarmi sme chodievali lyžovať na Ďumbier, Kráľovu hoľu a na jar do Západnych Tatier. Bola to logická kombinácia môjho obľúbeného lyžovania a chodenia do hôr. Od 15 rokov som teda začala skialpovať a na zjazdovky som sa už nevrátila.
Nelákalo váš pretekať skorej?
- Ja hlavne rada lyžujem a nemusí to byť zrovna na pretekoch. Keď som bola ešte na gymnáziu, chatár zo Štefáničky Igor Fabricius, ktorý pretekal v skialpe a zúčastnil sa aj Pierra Menty, ma skúsil presvedčiť na pretekársky skialp. Podľa neho som mala potenciál. Dokonca ma presvedčil kúpiť si skialpové topánky. Chodievala som v zjazdárskych lyžiarkach. Vravel mi : „Mara, ty tak vládzeš aj dobre lyžuješ, to bude aj pre dievčenskú reprezentáciu.“ Možno by som teda začala pretekať skorej. O sezónu neskôr som mala frajera, maturitu a počas zimy tri mesiace zdravotné problémy. Veľa som nenalyžovala a potom som odišla do Francúzska.
Prečo ste odišla práve do krajiny galského kohúta?
- Do Francúzska som sa pobrala po maturite. Želala som si študovať v zahraničí kvôli kvalite štúdia a vyššej motivácii. Samozrejme, v cudzej krajine museli byť hory. Keďže som sa učila po anglicky a francúzsky, odišla som do francúzsky hovoriacej krajiny. Hlavne kvôli Alpám. Nad Britániou som ani neuvažovala.
Športovala ste aj popri štúdiu?
- Vždy som športovala, len to bolo rekreačne. Nechodievala som na preteky. Počas vysokoškolského štúdia som sa venovala, samozrejme, skialpu. Taktiež skalnému lezeniu a horolezectvu. Ešte na Slovensku som sa predtým intenzívne venovala jaskyniarstvu. Taktiež som bicyklovala. Horskému behu som sa začala venovať v 2013 a aby som bola motivovaná ísť behať, potrebovala som mat pretekársky ciel.
Pretekať ste začala pomerne nedávno. Čo vás viedlo k tomu pripnúť si štartovné číslo a ísť na preteky?
- Keď som bola na doktorandskom štúdiu, potrebovala som si z času na čas vyvetrať hlavu cez obednú prestávku. Chodievala som behať. Spolubývajúci sa venoval trailu a mal o tom na byte časopisy. Raz som si ho prelistovala a zistila, že existuje čistý beh do kopca, ktorý sa vola vertikálny kilometer. Ide o prebehnutie čo najkratšej trasy s 1000 m prevýšením. Myslela, som si, že by mi to mohlo sedieť, a tak som si tento šport chcela vyskúšať. Tiež mi to dávalo cieľ a motiváciu na moje bežecké vychádzky, ktoré sa stali tréningami od momentu, kedy som začala pretekať. Po prvých pretekoch som si uvedomila, že mám celkom dobré výsledky a maržu na progres. Toto sú veci, ktoré ma motivujú. Odvtedy sa, našťastie, len zlepšujem! Keď to pôjde dole kopcom, prestanem pretekať.
Ľudia z prostredia outdoorových športov vás zaregistrovali prvý raz pri ťažkých behoch do vrchu. V skialpinizme ste začala pretekať neskôr.
- Ku pretekaniu v skialpe som sa takpovediac vrátila. Vždy som mala tajnú túžbu byt športovkyňou. Ešte ako dieťa som chodila ku starým rodičom a mamin brat mal oblepenú izbu kulturistami a fitneskami. To na malé decko spraví dojem, doteraz si na plagáty pamätám. Chcela som pretekať v zjazdovom lyžovaní, no nemali sme na to dobré podmienky. Ocino sa vyjadril, že som moc slabá, že sa mám radšej venovať bežkovaniu. Osrblie nie je ďaleko. Ja som mala pocit, že na bežkách je to ešte horšie ako na lyžiach. Hlavne keď sme chodili po nevypluhovaných zvážniciach v okolí Čertovice. Z pretekania nič nebolo.
Pri behaní do kopca som stretávala skialpových pretekárov. Pýtali sa ma: „Kedy začneš pretekať aj v skialpe?“ Na začiatku zimy 2017 som začala lyžovať s kamarátmi, ktorí pretekali a boli pretekársky vybavení. Nikde ma nečakali, ani hore, ani dole kopcom. Bol to pre mňa šok! Navyše som im nestíhala. Mohlo by sa to tak skončiť, že by ma znechutili a už by som s nimi nešla. Vyvinulo sa to inak. Kúpila som si pretekársky výstroj, aby som im to ukázala! Tiež som išla na moje prvé preteky. Bola to skoro katastrofa. Nevedela som si ani zablokovať lyžiarky pri zjazde, no bola tam veľká miera progresu. Teraz mi už nestíhajú. Nakoniec skialp sa trocha podobá aj bežkám, aj zjazdovému lyžovaniu.
Prvý raz ste sa postavila na štart pretekov Svetového pohára v minulej sezóne. Ako sa spätne na preteky pozeráte?
- Veľmi pozitívne. V prvom štarte v individuáli som sa umiestnila na 14. mieste. Bolo to nad moje očakávania. Vo vertikáli som bola dokonca ôsma! Vedela som, že miera progresu je veľká. O to viac ma to motivovalo.
Dnes patríte medzi ženskú špičku. Máte striebro zo svetového šampionátu, pódium z Pierra Menty. Uverila by ste, keby vám niekto predpovedal tieto úspechy pár rokov dozadu?
- Asi nie... No je za tým veľa práce a taktiež to chce čas.
Nie ste profesionálka. Šport kombinujete s prácou. Je to náročné?
- Som horská sprievodkyňa zameraná na geológiu. Mám relatívne výhodu, že pracujem hlavne od mája do novembra. Počas pešej turistiky si teda robím môj objemový tréning v nízkom tempe. Aktuálne dobrovoľne menej pracujem cez zimu. Keď v zime pracujem, mám povinný oddych. To tiež nie je na škodu. Citujem Mattea Eydallina (4-násobný víťaz Pierra Menty a viacnásobný majster sveta): „Dobrý oddych, je lepší ako zlý tréning,“ V zime vyučujem geológiu v občianskych združeniach typu univerzita tretieho veku. Tento rok som tiež trocha chodila s klientmi na snežniciach.
Máte 33 rokov, čo už v športovom svete nie je najmenej. Ako sa cítite? Dokedy si viete predstaviť pretekať na svetovej úrovni?
- Momentálne sa cítim vynikajúco. (úsmev) Pretekať budem pokiaľ ma to bude baviť, budem sa zlepšovať alebo budem mať stále niečo objavovať. Ťažko sa mi rozpráva v číslach. Určite by som chcela absolvovať významné preteky, ktoré sú súčasťou La Grande Course. Na Mezzalamu tento rok nebudem môcť ísť, ale preteky tu budú znova o dva roky. Tento rok Pierra Mentu vyhrala 40-ročná pretekárka po desiatich účastiach. Pretekať sa dá v skialpe relatívne dlho. Ide o to, ako rýchlo šľapete do kopca a čo vás motivuje.
Pár dní po zisku striebra ste spoločne s partnerkou Valentinou Fabrovou skončila na slávnej Pierra Mente na tretej pozícii. Máte ešte nejaké ciele?
- Ciele sú len o nich nerada rozprávam. Som poverčivá!
Nemrzí vás, že ste začala pretekať v skialpinizme až po tridsiatke?
- Nie. V horách som zažila iné krásne veci. Predtým, ako som začala pretekať v skialpinizme, som strávila dve zimy na opačnej pologuli v Patagónii, kde sme liezli na miestne kopce. S Martinom Hurtajom sme vyliezli na Fitz Roy. Bol to náročný výstup a cením si ho minimálne, ako prípadné víťazstvo na Pierra Mente.
